Prípravný dokument (2018)

BISKUPSKÁ SYNODA - 15. RIADNE VALNÉ ZHROMAŽDENIE
Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania


PRÍPRAVNÝ DOKUMENT
OBSAH

Úvod
Po stopách milovaného učeníka


I. MLADÍ ĽUDIA V DNEŠNOM SVETE
1. Svet, ktorý sa rýchlo mení
2. Nové generácie
Príslušnosť a aktívna účasť
Osobné a inštitucionálne vzťažné body
Smerom k hyper-prepojenej generácii

3. Mladí a ich rozhodnutia

II. VIERA, ROZLIŠOVANIE, POVOLANIE
1. Viera a povolanie
2. Dar rozlišovania
Rozpoznanie
Interpretácia
Voľba

3. Cesty povolania a poslania
4. Sprevádzanie

III. PASTORAČNÁ ČINNOSŤ
1. Kráčať s mladými
Vychádzať
Vidieť
Povolávať

2. Osoby
Všetci mladí, nikoho nevynímajúc
Zodpovedné spoločenstvo
Vzťažné osoby

3. Miesta
Každodenný život a sociálna angažovanosť
Špecifické oblasti pastorácie
Digitálny svet

4. Prostriedky
Jazyky a výrazové prostriedky pastorácie
Výchovná starostlivosť a cesty evanjelizácie
Stíšenie, kontemplácia, modlitba

5. Mária z Nazareta

DOTAZNÍK
1. Zbieranie štatistických údajov
2. Opis situácie
3. Zdieľanie skúseností

Úvod

„Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná.“ (Jn 15, 11). Hľa, toto je Boží projekt pre mužov a ženy každej doby a teda aj pre všetkých chlapcov a dievčatá tretieho tisícročia, nikoho nevynímajúc.

Ohlasovať radosť evanjelia je poslaním, ktoré Pán zveril svojej Cirkvi. Synoda o novej evanjelizácii a apoštolská exhortácia Evangelii gaudium sa zaoberali tým, ako plniť toto poslanie v dnešnom svete. Dve synody venované rodine a posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia sa potom zaoberali tým, ako sprevádzať rodiny na ceste k tejto radosti.

Nadväzujúc na to sa Cirkev rozhodla prostredníctvom nasledujúcej synody na tému: „Mladí ľudia, viera a rozlišovanie povolania“, preskúmať, ako sprevádzať mladých, aby spoznali a prijali povolanie k láske a životu v plnosti. Zároveň chce žiadať samotných mladých, aby jej pomohli identifikovať spôsoby, ktoré sú dnes pre ohlasovanie dobrej zvesti najúčinnejšie. Prostredníctvom mladých ľudí bude môcť Cirkev vnímať Pánov hlas, ktorý zaznieva aj v dnešnom svete. Tak, ako za čias Samuela (porov. 1 Sam 3, 1-21) a Jeremiáša (porov. Jer 1, 4-10), existujú aj dnes mladí ľudia, ktorí dokážu rozpoznať znamenia našich čias, zjavené Duchom. Keď budeme načúvať ich túžbam, môžeme uvidieť svet zajtrajška, ktorý nám prichádza v ústrety i cesty, po ktorých je Cirkev povolaná kráčať.

Povolanie k láske nadobúda pre každého človeka konkrétnu formu v každodennom živote, a to prostredníctvom celého radu rozhodnutí, ktoré nachádzajú svoje vyjadrenie v životnom stave (manželstvo, služobné kňazstvo, zasvätený život, atď.), profesii, forme zapojenia sa do spoločenského a politického života, životnom štýle, narábaní s časom i peniazmi, a podobne. Či už ide o premyslené alebo okamžité rozhodnutia, urobené vedome či nevedome, ide o rozhodnutia, pred ktorými nik nemôže uniknúť. Cieľom rozlišovania povolania je objaviť, ako možno vo svetle viery premeniť tieto rozhodnutia na kroky smerom k plnej radosti, ku ktorej sme všetci povolaní.

Cirkev si uvedomuje, že vlastní to, „čo dáva silu a krásu mladým: schopnosť radovať sa z toho, čo sa začína, nezištne sa darovať, obnoviť sa a znovu vykročiť k novým víťazstvám“ (Posolstvo Druhého Vatikánskeho koncilu mladým, 8. decembra 1965). Bohatstvá duchovnej tradície Cirkvi ponúkajú mnohé užitočné prostriedky na sprevádzanie pri dozrievaní svedomia a k autentickej slobode.

V tejto perspektíve sa predkladaným Prípravným dokumentom začína synodálna fáza konzultácií celého Božieho ľudu. Dokument je adresovaný Synodám biskupov a Radám hierarchov východných katolíckych cirkví, biskupským konferenciám, dikastériám rímskej kúrie a Únii generálnych rehoľných predstavených a je zakončený dotazníkom. Okrem toho sa predpokladá, že sa všetkým mladým prostredníctvom dotazníka na internete položia otázky o ich očakávaniach a o ich živote. Odpovede na obidva dotazníky sa stanú základom na vypracovanie pracovného dokumentu t.j. Instrumentum laboris, ktorý bude východiskom pre diskusiu synodálnych otcov.
Prípravný dokument predkladá úvahu rozdelenú do troch okruhov. Začína stručným načrtnutím niektorých spoločenských a kultúrnych pohybov vo svete, v ktorom mladí ľudia vyrastajú a robia svoje rozhodnutia, s cieľom predstaviť ich z pohľadu viery. Následne dokument prechádza k základným krokom procesu rozlišovania, ktorý je hlavným prostriedkom ponúkaným Cirkvou mladým ľuďom, aby vo svetle viery objavili svoje povolanie. Napokon sa dokument zaoberá kľúčovými otázkami pastorácie povolaní medzi mládežou. Nejde teda o vyčerpávajúci dokument, ale o istý druh sprievodcu, ktorého cieľom je uľahčiť hlbšie skúmanie a ktorý prinesie ovocie až na záver synodálneho procesu.

Po stopách milovaného učeníka

Na začiatku nášho uvažovania predkladáme pre inšpiráciu evanjeliový obraz apoštola Jána. Pri tradičnom čítaní štvrtého evanjelia je Ján jednak vzorom mladého človeka, ktorý sa rozhodne nasledovať Ježiša, ako aj „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“ (Jn 13, 23; 19, 26; 21,7)
„Keď [Ján Krstiteľ] videl Ježiša ísť okolo, povedal: ,Hľa, Boží Baránok.ʻ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil, a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: ,Čo hľadáte?ʻ Oni mu povedali: ,Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ – , kde bývaš?ʻ Odpovedal im: ,Poďte a uvidíte!ʻ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní.“ (Jn 1, 36-39).

Keď sa dvaja učeníci Jána Krstiteľa snažili nájsť zmysel svojho života, Ježiš sa na nich obrátil s prenikavou otázkou: „Čo hľadáte?“ Na ich repliku „Rabbi (čo znamená učiteľ), kde bývaš?“, nasleduje Pánova odpoveď či pozvanie: „Poďte a uvidíte!“ (v. 38-39). Ježiš ich tým zároveň pozýva, aby sa vydali na vnútornú cestu a aby boli ochotní urobiť konkrétny krok vpred, bez toho, aby vôbec vedeli, kam ich to zavedie. Bude to pre nich také pamätné stretnutie, že si dokonca zapamätajú aj presnú hodinu tejto udalosti (v. 39).

Vďaka odvahe vykročiť a vidieť, učeníci zakúsia trvalé Kristovo priateľstvo a budú môcť žiť denne s ním, uvažovať nad jeho slovami a inšpirovať sa nimi, i nechať sa hlboko zasiahnuť a byť pohnutí jeho skutkami.

Zvlášť Ján bude povolaný, aby sa stal svedkom umučenia a vzkriesenia svojho Učiteľa. Pri poslednej večeri (porov. Jn 13, 21-29) ho dôverné priateľstvo s ním vedie k tomu, aby si zložil hlavu na Ježišovu hruď a dôveroval jeho slovám. Pri nasledovaní Šimona Petra k domu veľkňaza, bude Ján čeliť noci skúšky a opustenosti (porov. Jn 18, 13-27). Pod krížom prijme hlbokú bolesť jeho Matky, ktorej bude zverený, pričom prijme zodpovednosť postarať sa o ňu (porov. Jn 19, 25-27). Vo veľkonočné ráno bude spolu s Petrom horúčkovito a s nádejou bežať k prázdnemu hrobu (porov. Jn 20, 1-10). Nakoniec, počas zázračného rybolovu na Tiberiadskom jazere (porov. Jn 21, 1-14) spozná zmŕtvychvstalého Pána a bude o ňom svedčiť celému spoločenstvu.

Postava Jána nám môže pomôcť pochopiť skúsenosť povolania ako postupný proces vnútorného rozlišovania a dozrievania vo viere, ktorý vedie k tomu, že v sebadarovaní a v účasti na ohlasovaní Dobrej zvesti objavíme radosť lásky a života v plnosti.

I.
MLADÍ ĽUDIA V DNEŠNOM SVETE


Táto kapitola neobsahuje vyčerpávajúcu analýzu spoločnosti a sveta mladých ľudí, ale uvádza niektoré výsledky výskumov v spoločenskej oblasti, ktoré sú užitočné pri skúmaní témy rozlišovania povolania, aby sme sa „nechali nimi hlboko dotknúť a položili konkrétny základ pre následné etické a duchovné uvažovanie“ (Laudato siʼ, 15).

Načrtnutý obraz, ktorý zachytáva celosvetovú situáciu, však treba prispôsobiť konkrétnym špecifickým okolnostiam každého regiónu. Napriek globálnym trendom, existujú totiž medzi rôznymi oblasťami planéty významné rozdiely. V rôznych ohľadoch existuje pluralita mládežníckych svetov, teda neexistuje len jeden svet mladých. Niektoré spomedzi rozdielov sú zvlášť pozoruhodné. Prvý rozdiel je dôsledkom demografie a odlišuje krajiny s vysokou pôrodnosťou, v ktorých mladí predstavujú významnú a rastúcu časť populácie, od iných krajín, v ktorých sa počet obyvateľov znižuje. Druhý rozdiel vychádza z dejín, a odlišuje krajiny a kontinenty starobylej kresťanskej tradície a kultúry – ako nositeľky historickej pamäti, ktorá by sa mala zachovať – od krajín a kontinentov, ktorých kultúra je naopak poznačená inými náboženskými tradíciami a v ktorých je kresťanstvo prítomné ako menšinové a často len odnedávna. Napokon, nesmieme zabudnúť ani na rozdiely medzi mužským a ženským pohlavím. Tieto rozdiely na jednej strane determinujú odlišné vnímanie reality a na druhej strane sú zdrojom rôznych foriem nadvlády, vylúčenia a diskriminácie, od ktorých sa musí oslobodiť každá spoločnosť.

Na nasledujúcich stránkach sa výrazom „mladí ľudia“ označujú osoby vo veku od 16 do 29 rokov, pričom si uvedomujeme, že aj toto vymedzenie musí byť prispôsobené miestnym okolnostiam. V každom prípade je dobré si pripomenúť, že mladosť, skôr než by označovala istú kategóriou osôb, predstavuje obdobie života, ktoré každá generácia chápe jedinečným a neopakovateľným spôsobom.

1. Svet, ktorý sa rýchlo mení

Rýchle procesy zmien a transformácií sú základným spoločným menovateľom, ktorý charakterizuje súčasné spoločnosti a kultúry (porov. Laudato siʼ, 18). Kombinácia zložitej povahy a rýchlych premien tohto procesu spôsobuje, že sa nachádzame v situácii nestálosti a neistoty, akú sme doposiaľ nezažili. Ide o fakt, ktorý je potrebné prijať bez toho, aby sme vopred posúdili, či ide o problém alebo o príležitosť. Tento stav si vyžaduje osvojenie celostného pohľadu a schopnosti dlhodobého plánovania, pričom treba venovať pozornosť udržateľnosti a dôsledkom dnešných rozhodnutí pre budúcnosť.

Dôsledkom neistoty je stav zraniteľnosti, ktorý je kombináciou sociálnej nespokojnosti a ekonomických ťažkostí, a tiež prežívania neistoty veľkou časťou obyvateľstva. Vzhľadom na svet práce nám prichádzajú na um fenomény ako nezamestnanosť, nárast flexibility na trhu práce a vykorisťovania, predovšetkým mladistvých, alebo celý rad politických, ekonomických, sociálnych a dokonca ekologických príčin, ktoré stoja za tým, že počet utečencov a migrantov exponenciálne rastie. Popri malej skupine privilegovaných, ktorí môžu využívať príležitosti ponúkané procesmi ekonomickej globalizácie, mnohí žijú v situácii zraniteľnosti a neistoty, čo má dopad na ich životné osudy a rozhodnutia.

Na celosvetovej úrovni je súčasný svet poznačený „vedeckou“ kultúrou, kde často prevláda technika a vedou sľubované bezhraničné možnosti, no v rámci ktorej akoby sa množili „rôzne formy smútku a osamelosti, ktorým podliehajú mnohí ľudia, aj mladí“ (Misericordia et misera, 3). Ako nás učí encyklika Laudato siʼ, prepojenie medzi technokratickou paradigmou a kŕčovitou snahou o krátkodobý zisk je zdrojom takej kultúry vyraďovania, ktorá vylučuje milióny ľudí – medzi nimi mnohých mladých – a ktorá vedie k nekritickému využívaniu prírodných zdrojov a zhoršeniu životného prostredia, pričom ohrozuje budúcnosť nasledujúcich generácií (porov. 20-22).

Nemožno si tiež nevšimnúť skutočnosť, že mnohé spoločnosti sú čím ďalej, tým viac multikultúrne a multináboženské. Zvlášť spoločná prítomnosť viacerých náboženských tradícií predstavuje výzvu i príležitosť. To môže viesť k dezorientácii a pokušeniu relativizmu, no zároveň môžu rásť aj možnosti plodného dialógu a vzájomného obohatenia. Vo svetle viery možno hľadieť na túto situáciu ako na znamenie našich čias, ktoré si vyžaduje rozvíjanie kultúry načúvania, rešpektu a dialógu.

2. Nové generácie

Dnešný mladý človek prežíva svoj život vo svete odlišnom od toho, v akom žila generácia jeho rodičov a vychovávateľov. Ekonomické a sociálne zmeny ovplyvnili škálu povinností a príležitostí. Dochádza však aj k tomu, že sa u mladého človeka menia túžby, potreby, citový život i spôsob nadväzovania vzťahov s inými. Navyše, z určitého pohľadu síce platí, že vďaka globalizácii sú mladí ľudia vo všetkých častiach sveta čoraz viac homogénni, no napriek tomu pretrvávajú kultúrne a inštitucionálne špecifiká miestneho prostredia, ktoré majú dopad na proces socializácie a formovania osobnej identity.

Výzva multikulturality je zvlášť prítomná vo svete mladých, napríklad s ohľadom na špecifiká tzv. „druhej generácie“ (teda mladých, ktorí v dôsledku migrácie vyrastajú v spoločnosti a kultúre odlišnej ako ich rodičia, alebo v prípade detí z tzv. „miešaných“ manželstiev (z hľadiska etnického, kultúrneho a/alebo náboženského).

V mnohých častiach sveta zakusujú mladí ľudia veľmi tvrdé podmienky, ktoré im sťažujú vytvorenie priestoru pre autentické životné rozhodnutie, pričom nemajú ani minimálnu možnosť slobodne sa rozhodovať. Máme na mysli mladých ľudí nachádzajúcich sa v situácii chudoby a vylúčenia; tiež tých, ktorí vyrastajú bez rodičov alebo rodiny, alebo nemajú možnosť chodiť do školy; deti a mládež ulice na mnohých perifériách; mladých bez zamestnania, vysídlených alebo migrantov; tých, ktorí sú obeťami vykorisťovania, obchodu s ľuďmi a otroctva; deti a mladých násilne naverbovaných do zločineckých gangov alebo samozvaných armád; detské nevesty alebo dievčatá nútené vydať sa proti svojej vôli. Na svete je príliš veľa tých, ktorí musia prejsť z detstva priamo do dospelosti a niesť zodpovednosť, ktorú si nevybrali. Často práve dievčatá a mladé ženy musia čeliť oveľa väčším ťažkostiam, než ich vrstovníci.

Štúdie vypracované na medzinárodnej úrovni umožňujú identifikovať niektoré charakteristické znaky mladých ľudí našej doby.

Príslušnosť a aktívna účasť

Mladí ľudia nevnímajú seba samých ako znevýhodnenú kategóriu alebo sociálnu skupinu, ktorú je potrebné chrániť a v dôsledku toho sa ani nepovažujú za pasívnych prijímateľov pastoračných programov alebo politických rozhodnutí. Mnohí z nich túžia byť aktívnou súčasťou procesov terajších zmien, ako to dosvedčujú skúsenosti zdola, ktoré vnímajú mladých ľudí ako hlavných, aj keď nie jediných, protagonistov angažovanosti a inovácie.

Mladí ľudia sú na jednej strane ochotní a pripravený naplno sa zapojiť do konkrétnych činností, v ktorých každého osobný prínos môže byť príležitosťou na rozpoznanie vlastnej identity. Na druhej strane vyjadrujú nespokojnosť tam, kde cítia – či už oprávnene alebo nie – že nedostávajú priestor alebo im chýbajú stimuly. To môže viesť k rezignácii alebo únave pokiaľ ide o ich túžby, sny a plány, ako to ukazuje rozšírenie fenoménu tzv. NEET (not in education, employment or training; t.j. že mladí nie sú zapojení do štúdia, ani do práce, ani do profesijnej formácie). Rozdiel medzi mladými ľuďmi, ktorí sú pasívni alebo odradení a tými podnikavými a plnými energie vychádza z konkrétnej ponuky príležitostí, aké má každý v rámci sociálneho a rodinného prostredia, v ktorom vyrastá, ako aj zo skúseností týkajúcich sa zmyslu, vzťahov a hodnôt, nadobudnutých ešte pred nástupom mladosti. Okrem pasivity, nedostatku dôvery v seba samých a vo vlastné schopnosti, sa to môže sa prejaviť v prílišnej obave o vlastný obraz a v poddajnom prispôsobovaní prechodným módam.

Osobné a inštitucionálne vzťažné body

Rozličné výskumy ukazujú, že mladí ľudia cítia potrebu mať nablízku niekoho ako istý vzťažný bod, niekoho dôveryhodného, pevného a čestného, ako aj priestor a príležitosti, aby si vyskúšali, či sú schopní nadviazať vzťahy s inými ľuďmi (či už s dospelými alebo so svojimi vrstovníkmi) a zvládať svoje city a emócie. Hľadajú niekoho, kto je schopný byť k nim empatický a ponúkne im podporu, povzbudenie i pomoc v situácii, keď musia uznať svoje limity, ale bez toho, žeby sa cítili odsudzovaní.

Z tohto hľadiska zostáva kľúčovou – hoci je niekedy problematická – úloha rodičov a rodiny. Staršie generácie majú totiž často tendenciu podceňovať potenciál mladých ľudí, zdôrazňovať ich krehkosť a je im zaťažko pochopiť potreby mladších. Rodičia a dospelí vychovávatelia môžu mať tiež na pamäti vlastné chyby, ktoré by nechceli, aby mladí spravili. Často im však nie je jasné, ako pomôcť mladým ľuďom, aby svoj pohľad zamerali na budúcnosť. V tomto smere sú ich najčastejšími reakciami, že nepovedia svoj názor a presadzujú si svoje. Chýbajúci alebo príliš ochranárski rodičia spôsobujú, že ich deti sú zraniteľnejšie a majú tendenciu podceňovať riziká, sú posadnuté strachom, že urobia chybu.

Mladí ľudia však nehľadajú vzťažné osoby len medzi dospelými: majú aj silnú túžbu nájsť takéto osoby medzi svojimi rovesníkmi. Potrebujú preto mať veľa príležitostí na slobodnú interakciu s vrstovníkmi, na vyjadrenie svojich pocitov a emócií, na neformálne osvojovanie si a skúšanie svojich rolí a schopností, bez nátlaku a strachu.

Mladí sú od prírody opatrní voči tým, ktorí sú mimo okruhu ich osobných vzťahov, a preto v sebe často živia nedôveru, ľahostajnosť alebo odpor voči inštitúciám. To sa netýka len spoločnosti a politiky, ale čoraz viac to zasahuje výchovné inštitúcie a tiež Cirkev v jej inštitucionálnom aspekte. Mladí by chceli, aby bola Cirkev bližšie k ľudom, aby si viac všímala sociálne problémy, ale uvedomujú si, že sa to nestane okamžite.

Všetko sa to odohráva v kontexte, v ktorom je náboženská príslušnosť a praktizovanie viery čím ďalej tým viac menšia. Mladí sa nestavajú otvorene „proti“ Bohu, ale učia sa žiť „bez“ Boha, akého predstavuje evanjelium a „bez“ Cirkvi, pričom sa opierajú o alternatívne a menej inštitucionálne formy religiozity a spirituality, alebo sa utiekajú k sektám, či náboženským skúsenostiam so silným pocitom spolupatričnosti. Na mnohých miestach je Cirkev čoraz menej prítomná, a preto je ťažšie sa s ňou stretnúť, zatiaľ čo dominantná kultúra prezentuje požiadavky, ktoré sú často v protiklade k evanjeliovým hodnotám, či už ide o prvky jej vlastnej tradície alebo miestnej náchylnosti ku globalizácii, vyznačujúcej sa konzumizmom a prehnaným individualizmom.

Smerom k hyper-prepojenej generácii

Mladú generáciu dnes charakterizuje spätosť s modernými komunikačnými technológiami a s tým, čo sa obyčajne nazýva „virtuálny svet“, čo však má veľmi reálne účinky. Tento „virtuálny svet“ poskytuje prístup k celému radu príležitostí, ktoré predchádzajúce generácie nemali, no zároveň predstavuje riziká. Je preto veľmi dôležité zamerať sa na to, ako formuje skúsenosť vzťahov sprostredkovaných cez technológie predstavu sveta, reality i medziosobných vzťahov a prispôsobiť tomu pastoračnú činnosť Cirkvi, ktorá potrebuje rozvíjať primeranú kultúru.

3. Mladí ľudia a ich rozhodnutia

V kontexte kolísavosti a nestálosti, ktorý sme opísali, si prechod k dospelému životu a budovanie osobnej identity vyžaduje stále viac „premyslený postup“. Ľudia sú nútení stále prispôsobovať smer svojej životnej cesty a zakaždým nanovo si osvojovať vlastné rozhodnutia. Okrem toho sa s rozšírením západnej kultúry objavila aj koncepcia slobody chápanej ako možnosť mať neustály prístup k novým možnostiam. Mladí ľudia odmietajú pokračovať vo svojej osobnej životnej ceste, ak to znamená zrieknuť sa iných ciest v budúcnosti. „Dnes sa rozhodnem pre toto, a zajtra uvidím“. V citových vzťahoch, ako aj vo svete práce, sa horizont skladá skôr zo stále otvorených možností, než z definitívnych rozhodnutí.

V tomto kontexte už viac staré prístupy nefungujú a skúsenosť odovzdaná predchádzajúcimi generáciami sa stáva rýchlo zastaranou. Cenné príležitosti a zákerné nebezpečenstvá sú navzájom prepletené v spleti, ktorú nie je ľahké rozmotať. To si vyžaduje vhodné kultúrne, sociálne a duchovné prostriedky, aby sa proces rozhodovania nebrzdil a aby nakoniec neskončil  – snáď aj zo strachu pred omylom – v pasívnom podstúpení zmeny, namiesto jej aktívneho riadenia. Pápež František to vyjadril takto: „ ,Ako môžeme opäť prebudiť veľkosť a odvahu k veľkým rozhodnutiam, k rozšíreniu srdca, aby sme zvládli tieto výchovné a citové výzvy?ʻ To slovo som už povedal mnohokrát: riskuj! Riskuj! Kto neriskuje, nekráča. ,Ale ak sa pomýlim?ʻ Vďaka Bohu! Viac sa pomýliš, ak zostaneš stáť.“ (Príhovor vo Ville Nazareth, 18. júna 2016).

Pri hľadaní spôsobov, ako znovu prebudiť odvahu a rozšíriť srdce, musíme brať nutne do úvahy, že Ježišova osoba a dobrá zvesť, ktorú ohlasoval, neustále fascinujú mnohých mladých ľudí.

Schopnosť mladých ľudí rozhodnúť sa je obmedzovaná ťažkosťami súvisiacimi so stavom neistoty: problém nájsť si prácu, alebo jej dramatický nedostatok; prekážky pri budovaní ekonomickej nezávislosti; nemožnosť pokračovať v profesionálnom raste. Vo všeobecnosti tieto prekážky oveľa ťažšie prekonávajú mladé ženy.

Ekonomická a sociálna bieda rodín, spôsob, akým mladí ľudia preberajú niektoré charakteristické črty súčasnej kultúry a dopad nových technológií vyžadujú väčšiu schopnosť odpovedať v širšom zmysle na výzvu dobre vychovať mladých ľudí. Ide o krízu výchovy, ktorú zdôraznil pápež Benedikt XVI. vo svojom Liste Mestu a Rímskej diecéze o naliehavosti výchovy (21. januára 2008). Na celosvetovej úrovni je potrebné vziať do úvahy aj nerovnosti medzi krajinami a ich dopad na možnosti ponúkané mladým ľuďom pri ich začlenení do spoločnosti. Navyše aj kultúrne a náboženské faktory môžu viesť k vylúčeniu, napr. rodové nerovnosti alebo diskriminácia etnických či náboženských menšín, čo núti podnikavejších mladých ľudí k emigrácii.

V tejto situácii je osobitne naliehavé rozvíjať osobné schopnosti a dať ich do služby solídnemu projektu spoločného rastu. Mladí ľudia oceňujú možnosť pracovať spoločne na konkrétnych projektoch, aby si preverili svoju schopnosť dosiahnuť výsledky, vyskúšať si aktivity zamerané na zlepšenie prostredia, v ktorom žijú, oceňujú možnosť nadobudnúť a zdokonaliť zručnosti, ktoré im budú užitočné v živote i v práci.

Sociálna obnova prináša pozitívnu angažovanosť, ktorá prevracia naruby situáciu nových generácií: stratení, ktorí hľadali ochranu pred rizikami zmeny, sa menia na nositeľov zmeny, schopných vytvárať nové príležitosti. Je príznačné, že práve mladí ľudia – často uzavretí v stereotype pasivity a neskúsenosti – navrhujú a praktizujú alternatívy, ktoré ukazujú, aký by mohol byť svet alebo Cirkev. Ak chceme, aby sa v spoločnosti alebo v kresťanskom spoločenstve uskutočnilo niečo nové, musíme vytvoriť priestor, aby mohli konať noví ľudia. Inými slovami, navrhovať zmenu podľa princípov udržateľnosti si vyžaduje dovoliť novým generáciám, aby zažili nový model rozvoja. To je však zvlášť problematické v krajinách a inštitúciách, v ktorých je vek ľudí nastupujúcich na zodpovedné miesta príliš vysoký, lebo tým sa spomaľuje tempo generačnej výmeny.

II.
VIERA, ROZLIŠOVANIE, POVOLANIE


Prostredníctvom uvažovania na tejto synode chce Cirkev zdôrazniť svoju túžbu stretnúť sa so všetkými mladými, sprevádzať ich a starať sa o nich, nikoho nevynímajúc. Nemôžeme ani nechceme ponechať mladých v osamelosti, či vylúčení, ktorému sú vystavení vo svete. Ich život by mal byť dobrou skúsenosťou, aby sa nestratili na cestách násilia alebo smrti, a aby ich sklamanie neuväznilo v odcudzení: všetky tieto obavy musia ležať na srdci tomu, kto bol zrodený do života a viery a vie, že dostal veľký dar.

Vďaka tomuto daru chápeme, že prísť na svet znamená dostať prisľúbenie plnosti života. Prijatie dieťaťa a starostlivosť oň je prvotnou skúsenosťou, ktorá vzbudzuje u každého človeka dôveru, že nie ponechaný nezmyselnosti a tme smrti a tiež nádej, že na ceste k plnosti života bude môcť uskutočniť svoju jedinečnosť.

Múdrosť východnej Cirkvi nám pomáha objaviť, že táto dôvera sa zakladá na skúsenosti „troch zrodení“: na prirodzenom zrodení sa ženy alebo muža vo svete schopnom prijať a podporovať život; na zrodení v krste „keď sa človek stáva Božím dieťaťom podľa milosti“; a napokon na treťom zrodení, ktoré je prechodom „z telesného spôsobu života k tomu duchovnému“, pričom ho otvára k plnému uskutočňovaniu slobody (porov. Reči Filoxena z Mabbugu, sýrskeho biskupa 5. stor., č. 9).

Ponúkať iným dar, ktorý sme sami dostali, znamená sprevádzať ich na ceste a byť im po boku, keď sa boria s vlastnou krehkosťou a ťažkosťami života, ale predovšetkým pomáhať im používať slobodu, ktorá sa ešte len formuje.

O tomto všetko má Cirkev, počnúc svojimi duchovnými pastiermi, diskutovať a znovu objaviť svoje povolanie starať sa o druhých spôsobom, ktorý pápež František pripomenul na začiatku svojho pontifikátu: „Starať sa a ochraňovať si vyžaduje dobrotu, vyžaduje, aby sme žili nežne. V evanjeliách sa svätý Jozef javí ako silný, odvážny, pracovitý muž, ale z jeho srdca vychádza veľká neha, ktorá nie je čnosťou slabých, ale práve naopak, je znamením pevného ducha a schopnosti byť pozorným, byť súcitným, byť skutočne otvoreným voči inému a voči láske“ (Homília na začiatok Petrovho úradu, 19. marca 2013).

V tejto perspektíve teraz predstavíme niektoré podnety na sprevádzanie mladých, počnúc vierou, načúvajúc tradíciu Cirkvi a s jasným cieľom pomôcť im pri rozlišovaní povolania a v prijatí základných životných rozhodnutí, uvedomujúc si, že niektoré z nich majú nevratný charakter.

1. Viera a povolanie

Viera, nakoľko je účasťou na spôsobe Ježišovho videnia (porov. Lumen fidei, 18), je zdrojom rozlišovania povolania, pretože mu poskytuje základné obsahy, špecifické vyjadrenie, jedinečný štýl a vlastnú pedagogiku. Prijať s radosťou a ochotou tento dar milosti si vyžaduje urobiť ho plodným, a to prostredníctvom konkrétnych a dôsledných životných rozhodnutí.

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom.“ (Jn 15, 16-17). Ak je povolanie k radosti lásky základným povolaním, ktoré Boh vložil do srdca každého mladého človeka, aby jeho život mohol prinášať ovocie, potom viera je darom zhora a zároveň odpoveďou na to, že sa človek cíti vyvolený a milovaný.

Viera „nie je útočišťom pre ľudí bez odvahy, ale rozletom života. Pomáha objaviť veľké povolanie na lásku a uisťuje, že tejto láske možno dôverovať, že stojí za to sa jej odovzdať, lebo jej základ spočíva na Božej vernosti, ktorá je mocnejšia ako každá naša krehkosť“ (Lumen fidei, 53). Táto viera „sa stáva svetlom osvecujúcim všetky sociálne vzťahy“ a prispieva k „vybudovaniu všeobecného bratstva“ medzi mužmi a ženami každej doby (Lumen fidei, 54).

Biblia opisuje mnohé príbehy povolania mladých ľudí, ako aj ich odpovede. Vo svetle viery si postupne uvedomujú, že Boh má pre každého plán vášnivej lásky. To je zámerom každej Božej činnosti, počnúc od stvorenia sveta ako „dobrého“ miesta, ktoré je schopné prijať život, a dostávame ho ako dar predstavujúci spleť vzťahov, na ktoré sa možno spoľahnúť.

Veriť znamená načúvať Duchu a s celou svojou mysľou a afektivitou viesť dialóg so Slovom, ktoré je cestou, pravdou a životom (porov. Jn 14, 6) a naučiť sa dôverovať mu, „vteliť ho“ do každodenného života. Teda do konkrétny chvíľ, v ktorých sa stretávame s krížom, ako aj do tých, v ktorých vidiac znaky vzkriesenia zakusujeme radosť. Presne tak, ako to urobil „milovaný učeník“. To je výzva, ktorá sa obracia na všetky kresťanské spoločenstvá i na každého jedného veriaceho.

Miestom tohto dialógu je svedomie. Ako učí Druhý vatikánsky koncil, „svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri“ (Gaudium et spes, 16). Svedomie je teda nedotknuteľným miestom, v ktorom zaznieva pozvanie prijať prisľúbenie. Rozlišovať hlas Ducha od ostatných hlasov a rozhodnúť sa, akú mu dám odpoveď, je úlohou, pred ktorou stojí každý človek. Ostatní ho v tom môžu sprevádzať a utvrdiť, ale nikdy nie nahradiť.

Život a dejiny nás učia, že pre ľudskú bytosť nie je vždy jednoduché spoznať konkrétnu formu tej radosti, ku ktorej ju Boh volá a po ktorej túži, čo platí ešte viac v dnešnej situácii neustálych zmien a rozšírenej neistoty. Inokedy musí človek rátať s malomyseľnosťou, či silou iných naviazaností, ktoré ho odďaľujú od jeho cesty k plnosti. To je skúsenosť mnohých mladých ľudí, napríklad aj mladíka z evanjelia, ktorý bol veľmi bohatý, čo mu bránilo slobodne prijať Ježišovo povolanie, a preto odišiel smutný, namiesto toho, aby bol naplnený radosťou (porov. Mk 10, 17-22). Ľudská sloboda, hoci musí byť neustále očisťovaná a zdokonaľovaná, predsa nikdy však celkom nestráca radikálnu schopnosť rozpoznať dobro a konať ho: „Ľudia, ktorí sú schopní upadnúť do extrému, sa vedia aj prekonať, znova sa rozhodnúť pre dobro a obrodiť sa bez ohľadu na akúkoľvek spoločenskú alebo psychologickú podmienenosť, ktorá sa im vnucuje“ (Laudato siʼ, 205).

2. Dar rozlišovania

Rozlišovanie sa uplatňuje tam, kde je nutné v situáciách neistoty a zoči-voči vnútorným protichodným tlakom, urobiť rozhodnutie a nasmerovať svoje konanie. Rozlišovanie je klasický termín cirkevnej tradície, ktorý sa používa v rôznych situáciách. Existuje rozlišovanie znamení čias, ktoré nás vedie k spoznaniu prítomnosti a pôsobenia Ducha v dejinách. Ďalej je to morálne rozlišovanie, ktoré rozlišuje dobré od zlého. Duchovné rozlišovanie zas slúži na to, aby sme rozpoznali pokušenie, mohli ho odmietnuť, a tak pokračovať po ceste k plnosti života. Je zrejmé, že tieto rôzne významy termínu rozlišovanie sa prelínajú a nikdy sa nebudú dať úplne oddeliť jeden od druhého.

Uvedomujúc si túto skutočnosť, sústredíme sa tu na rozlišovanie povolania, teda na proces, ktorým človek v dialógu s Pánom a v načúvaní hlasu Ducha dospeje k základným rozhodnutiam, počnúc rozhodnutím o životnom stave. Hoci sa otázka, ako nepremárniť príležitosť na sebarealizáciu, týka všetkým mužov a žien, pre veriaceho je  ešte oveľa intenzívnejšia a hlbšia. Ako prežívať dobrú zvesť evanjelia a odpovedať na povolanie, ktorým sa Pán obracia na všetkých, ktorým ide v ústrety: cez manželstvo, služobné kňazstvo, alebo zasvätený život? V akej oblasti by mohli moje talenty priniesť ovocie: v profesionálnom živote, dobrovoľníctve, v službe núdznym, či v občianskom a politickom angažovaní sa?

Duch hovorí a pôsobí v živote každého človeka prostredníctvom udalostí, ktoré sú sami osebe nejasné alebo nejednoznačné, pretože môžu byť interpretované rôznym spôsobom. Na objasnenie ich významu a na smerovanie k určitému rozhodnutiu je potrebný proces rozlišovania. Tri slová, ktorými je rozlišovanie charakterizované v Evangelii gaudium (51)  – rozpoznať, interpretovať a vybrať si – nám môžu pomôcť vytýčiť vhodný postup jednak pre jednotlivcov, jednak pre skupiny a spoločenstvá, s vedomím, že v praxi nie sú hranice medzi týmito troma rôznym fázami nikdy tak zreteľne vymedzené.

Rozpoznanie

Rozpoznanie sa týka predovšetkým toho, akú odozvu vyvolávajú v mojom vnútri udalosti môjho života, ľudia, s ktorými sa stretávam, slová, ktoré počúvam alebo čítam. Ide teda o rozličné „túžby, city, emócie“ (Amoris laetitia, 143) a ich rôzne prejavy: smútok, melanchólia, naplnenie, strach, radosť, pokoj, pocit prázdnoty, nežnosť, hnev, nádej, apatia, atď. Cítim, že som priťahovaný alebo tlačený mnohými smermi, pričom žiaden sa mi nezdá úplne jasný, aby som sa naň vydal. Je to obdobie nadšenia a malomyseľnosti a v niektorých prípadoch ide naozaj o skutočný vnútorný boj. Rozpoznanie si vyžaduje, aby sa toto emocionálne bohatstvo vynorilo na povrch a aby tieto pocity boli pomenované bez toho, aby sme ich odsudzovali. Vyžaduje si to aj zachytiť „chuť“, ktorú zanechávajú, teda súzvuku alebo nesúzvuku medzi tým, čo zakusujem, a tým, čo je v mojom vnútri.

V tejto fáze je veľmi dôležité Božie slovo. Meditácia nad Božím slovom totiž podnecuje vášne, ako tomu je vo všetkých skúsenostiach, ktoré sa dotýkajú nášho vnútra, ale zároveň otvára možnosť uviesť ich do pohybu ako reakciu na udalosti, o ktorých hovorí Božie slovo. Fáza rozpoznávania sa sústreďuje na schopnosť načúvať a na city a emócie človeka bez toho, aby sme sa zo strachu vyhli namáhavému úsiliu stíšiť sa. Ide tu o základný krok v osobnom dozrievaní, osobitne u mladých ľudí, ktorí veľmi intenzívne prežívajú silu rôznych túžob a môžu byť nimi aj zaskočení, v dôsledku čoho sa možno zrieknu veľkých krokov, ku ktorým sa cítia byť priťahovaní.

Interpretácia

Nestačí len rozpoznať to, čo sa overilo. Ďalším potrebným krokom je interpretovať to, alebo inými slovami pochopiť, k čomu ma Ducha volá prostredníctvom toho, čo vo mne vzbudzuje. Často sa človek pristaví pri tom, že opisuje nejakú svoju skúsenosť, pričom zdôrazňuje, že „sa ho to veľmi dotklo“. Oveľa ťažšie je odhaliť pôvod a zmysel túžob a prežívaných emócií a zhodnotiť, či nás vedú konštruktívnym smerom alebo naopak, či nás privádzajú k tomu, že sa vzďaľujeme sami sebe.

Táto fáza interpretácie je veľmi chúlostivá; vyžaduje si trpezlivosť, bdelosť a tiež určité poznanie. Človek musí byť schopný uvedomiť si účinky sociálnej a psychologickej podmienenosti. Vyžaduje to aj zapojenie vlastných intelektuálnych schopností bez toho, aby sme upadli do nebezpečenstva, že si vytvoríme abstraktné teórie o tom, čo by bolo dobré alebo pekné urobiť. Aj v rozlišovaní platí, že „skutočnosť je viac než myšlienka“ (Evangelii gaudium, 231). Podobne pri interpretovaní nemožno nechať bokom konfrontovanie sa so skutočnosťou a je potrebné zvážiť možnosti, ktoré sú reálne dostupné.

Na interpretáciu túžob a vnútorných pohnútok je nevyhnutné úprimne sa konfrontovať – vo svetle Božieho slova – aj s morálnymi požiadavkami kresťanského života a neustále sa snažiť ich uplatňovať v konkrétnych situáciách, ktoré človek prežíva. Toto úsilie pobáda toho, kto tak robí, aby sa neuspokojil so zákonníckym zmýšľaním nevyhnutného minima, ale naopak, aby hľadal spôsoby, ako čo najlepšie zhodnotiť vlastné dary a možnosti. To vyúsťuje do atraktívneho a inšpirujúceho odkazu pre mladých ľudí.

Interpretačné úsilie sa uskutočňuje vo vnútornom dialógu s Pánom a sú doň zapojené všetky ľudské schopnosti. Pomoc človeka, ktorý má skúsenosti s načúvaním Ducha, je však cennou pomocou, ktorú Cirkev ponúka a ktorú by nebolo rozumné nevyužiť.

Voľba

Keď už dôjde k rozpoznaniu a interpretovaniu vlastných túžob a emócií, ďalším krokom pri rozhodovaní je uplatňovanie opravdivej ľudskej slobody a osobnej zodpovednosti, ktorá je však vždy spojená s konkrétnymi okolnosťami, a preto obmedzená. Voľba je teda vystavená slepej impulzívnej sile, ktorej súčasný relativizmus niekedy pripisuje úlohu posledného kritéria, uväzňujúceho človeka v neustálej prelietavosti. Zároveň je človek oslobodený od podrobenia sa vonkajším a teda heteronómnym silám, čo si však vyžaduje od neho súlad s vlastným životom.

Existovalo dlhé obdobie v dejinách, keď základné životné rozhodnutia nemohli urobiť priamo tí, ktorých sa to týkalo. V niektorých častiach sveta tento stav ešte stále pretrváva, ako sme to spomenuli v prvej kapitole. Napomáhať skutočne slobodné a zodpovedné rozhodnutia, úplne zbavené praktík minulosti, je cieľom každej serióznej pastorácie povolaní. Rozlišovanie je jej základným princípom, ktorý umožňuje chrániť nedotknuteľný priestor svedomia bez toho, aby sme si nárokovali, že ho nahradíme (porov Amoris laetitia, 37).

Na potvrdenie správnosti rozhodnutia sa vyžaduje, aby bolo preverené faktami. Voľba nemôže zostať uzamknutá vo vnútri, kvôli riziku, že zostane len virtuálnou alebo nereálnou. Toto nebezpečenstvo ešte zosilňuje súčasná kultúra. Voľba sa mení na skutok, má sa zhmotniť, stať sa začiatkom cesty, pričom prijme riziko konfrontovať sa s tou realitou, ktorá vzbudila u človeka túžby a emócie. V tejto fáze sa tiež prebudia ďalšie: ich rozpoznanie a interpretácia umožní potvrdiť správnosť rozhodnutia alebo navrhne ho zrevidovať. Práve preto je dôležité „vyjsť“, hoci sa človek bojí, že sa pomýli, lebo tento strach – ako sme videli – môže spôsobiť, že sa človek zablokuje.

3. Cesty povolania a poslania

Rozlišovanie povolania sa nezavršuje v konkrétnom momente, hoci v príbehu každého povolania je možné identifikovať rozhodujúce chvíle alebo stretnutia. Ako všetky dôležité veci v živote, aj rozlišovanie povolania je dlhý proces, ktorý sa odvíja v čase, počas ktorého človek neustále sleduje znaky, ktorými Pán naznačuje a špecifikuje povolanie, ktoré je výsostne osobné a neopakovateľné. Pán žiadal od Abraháma a Sáry, aby opustili svoju zem a vykročili, no až postupne, počas ich cesty, ktorá sa nezaobišla bez chybných krokov, sa vyjasnilo, čo bolo na začiatku tajomnou „krajinou, ktorú ti ukážem“ (Gn 12,1). Aj samotná Mária napredovala vo vedomí vlastného povolania prostredníctvom uvažovania nad vypočutými slovami a prežitými udalosťami, dokonca aj nad tými, ktoré nechápala (porov. Lk 2, 50-51).

Čas je základným ukazovateľom pre overenie pravosti prijatého rozhodnutia. Ako nás učí každý riadok biblického textu, každé povolanie je zamerané na poslanie, ktoré bolo prijaté so strachom alebo s nadšením.

Prijať poslanie znamená ochotu riskovať vlastný život a kráčať po ceste kríža, po stopách Ježiša, ktorý sa rozhodne vydal na cestu do Jeruzalema (porov. Lk 9,51), aby obetoval svoj život za ľudstvo. Len ak sa človek vzdá svojho sebeckého zamerania iba na seba a svoje potreby, otvorí si priestor pre prijatie Božieho plánu na rodinný život, služobné kňazstvo, alebo zasvätený život, ako aj na dôsledné uskutočňovanie vlastnej profesie či pre úprimnú snahu o spoločné dobro. Osobite na miestach, kde je kultúra hlboko poznačená individualizmom, je potrebné si overiť, nakoľko bola voľba ovplyvnená snahou o narcistickú sebarealizáciu, alebo naopak, nakoľko zahrňuje ochotu prežívať svoj život v zmysle veľkodušného sebadarovania. Preto je v procese rozlišovania povolania kontakt s chudobou, zraniteľnosťou a núdzou veľmi dôležitý. Čo sa týka budúcich duchovných pastierov, je predovšetkým vhodné skúmať a podporovať v nich rast ochoty nechať sa preniknúť „vôňou ovečiek“.

4. Sprevádzanie

V procese rozlišovania možno vybadať tri základné presvedčenia, ktoré sú pevne zakorenené v skúsenosti každej ľudskej bytosti vnímanej vo svetle viery a kresťanskej tradície. Prvým presvedčením je, že Boží Duch pôsobí v srdci každého muža a ženy prostredníctvom pocitov a túžob, ktoré sa spájajú s myšlienkami, obrazmi a plánmi. Keď človek pozorne načúva, dokáže tieto signály interpretovať. Druhé presvedčenie spočíva v tom, že ľudské srdce je pre vlastnú krehkosť a hriech zvyčajne rozdelené, pretože je priťahované rôznymi alebo dokonca protichodnými pocitmi. Tretie presvedčenie je, že akákoľvek životná cesta si vyžaduje rozhodnutie, pretože človek nemôže donekonečna zostať v neurčitom stave. Preto je potrebné človeku poskytnúť prostriedky, aby spoznal Pánovo povolanie k radosti lásky a rozhodol sa naň odpovedať.

Spomedzi týchto prostriedkov pripisuje spirituálna tradícia Cirkvi veľký význam osobnému sprevádzaniu. Na duchovné sprevádzanie druhého nestačí, ak si iba teoreticky naštudujeme, čo je rozlišovanie. Sprevádzajúci musí na vlastnej koži zakúsiť, či dokáže interpretovať hnutia srdca a spoznať v nich pôsobenie Ducha, ktorý sa prihovára ku každému jednotlivcovi jedinečným spôsobom. Osobné sprevádzanie si vyžaduje, aby človek neustále zjemňoval vlastnú citlivosť na hlas Ducha a vedie ho k tomu, aby objavoval zdroje a bohatstvá v osobných špecifikách.

V sprevádzaní ide o posilňovanie osobného vzťahu s Bohom a spoluprácu na odstraňovaní toho, čo mu bráni. V tom spočíva rozdiel medzi sprevádzaním pri rozlišovaní a psychologickou pomocou, ktorá, sa často môže ukázať ako kľúčová, ak je otvorená voči transcendentnu. Psychológ pomáha ľuďom v ťažkostiach, aby si uvedomili svoje slabosti i možnosti. Duchovné vedenie nasmerúva človeka k Pánovi a pripravuje pôdu na stretnutie s ním (porov. Jn 3, 29-30).

Úryvky z evanjelia, ktoré opisujú stretnutia Ježiša s ľuďmi jeho doby, osvetľujú niektoré aspekty, ktoré nám pomáhajú načrtnúť ideálny profil toho, kto sprevádza mladého človeka pri rozlišovaní povolania. Spomína sa láskavý pohľad (povolanie prvých učeníkov, porov. Jn 1,35-51); slovo prednesené s autoritou (vyučovanie v synagóge v Kafarnaume, porov. Lk 4, 32); schopnosť „stať sa blížnym“ (podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, porov. Lk 10, 25-37); voľba „kráčať spolu“ (emauzskí učeníci, porov. Lk 24,13-35); autentické svedectvo, odvážne namierené proti zaužívaným predsudkom (umývanie nôh pre poslednej večeri, porov. Jn 13, 1-20).

V úsilí sprevádzať mladé generácie Cirkev prijíma svoje povolanie, aby skôr spolupracovala na radosti mladých ľudí, než aby sa pokúšala panovať nad ich vierou (porov. 2 Kor 1, 24). Táto služba je v konečnom dôsledku založená na modlitbe a vyprosovaní daru Ducha, ktorý vedie a osvecuje všetkých ľudí i každého človeka.

III.
PASTORAČNÁ ČINNOSŤ


Čo pre Cirkev znamená sprevádzať mladých ľudí k tomu, aby prijali povolanie k radosti evanjelia, predovšetkým v našich časoch poznačených neistotou, nestálosťou a vrtkavosťou?

Cieľom tejto kapitoly je sústrediť sa na to, čo znamená vziať vážne výzvy pastoračnej starostlivosti a rozlišovania povolania, pričom budeme uvažovať, aké osoby, miesta a prostriedky sú k dispozícii. V tomto zmysle sa pastorácia mládeže a pastorácia povolaní navzájom prelínajú, hoci sú medzi nimi aj rozdiely. Nejde tu o vyčerpávajúci prehľad, ale o podnety, ktoré treba hlbšie prepracovať na základe skúseností každej miestnej Cirkvi.

1. Kráčať s mladými ľuďmi

Sprevádzať mladých ľudí si vyžaduje vyjsť z vlastných vopred vytvorených schém a stretnúť sa s nimi tam, kde sa sú, prispôsobiť sa ich času a rytmu života. Znamená to tiež brať ich vážne, keď sa s námahou snažia pochopiť realitu, v ktorej žijú a premeniť prijatú zvesť na slová a skutky v každodennom úsilí o utváranie svojich osobných dejín a pri viac či menej vedomom hľadaní zmyslu svojho života.

Kresťania si každú nedeľu sprítomňujú pamiatku ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša, keď sa s ním stretávajú pri slávení Eucharistie. Mnohé deti sú pokrstené vo viere Cirkvi a kráčajú po ceste kresťanskej iniciácie. To však nie je to isté ako zrelé rozhodnutie sa pre život viery. K tomu je potrebné kráčať neraz nepredvídateľnými cestami, vzdialenými od miest, kde sa bežne nachádzajú cirkevné spoločenstvá. V tejto súvislosti pápež František pripomína: „Pastorácia povolaní znamená naučiť sa Ježišovmu štýlu. On prechádza miestami každodenného života, zastavuje sa bez náhlenia, a hľadiac na bratov s milosrdenstvom, privádza ich k stretnutiu s Bohom Otcom“ (Príhovor účastníkom Medzinárodného kongresu o pastorácii povolaní, 21. októbra 2016). Pri kráčaní s mladými sa buduje celé kresťanské spoločenstvo.

Práve preto, že sa to dotýka slobody mladých ľudí, musí každé spoločenstvo využiť svoju kreativitu, aby pripravilo návrhy schopné osloviť mladých v ich jedinečnosti a pomôcť im v osobnom rozvoji. V mnohých prípadoch sa treba tiež naučiť vytvárať reálny priestor pre niečo nové bez toho, aby sme sa pokúšali udusiť to tým, že to zaškatuľkujeme do vopred zadefinovaných schém. Žiadne semeno povolaní nemôže priniesť úrodu, ak zostaneme jednoducho uzavretí „v pohodlnom pastoračnom kritériu typu ,vždy sa to tak robilo ʻ “, namiesto toho, aby sme boli „odvážni a kreatívni v úlohe znovudefinovať ciele, štruktúry, štýl a evanjelizačné metódy vlastných spoločenstiev“ (Evangelii gaudium, 33). Tri slová z evanjelia, ktoré charakterizujú spôsob, akým sa Ježiš stretával s ľuďmi svojej doby, nám môžu pomôcť pri osvojení si takéhoto pastoračného štýlu: vychádzať, vidieť, povolávať.

Vychádzať

Pastorácia povolaní v tomto zmysle znamená osvojenie si výzvy pápeža Františka – vychádzať, predovšetkým z tých strnulých postojov, kvôli ktorým je ohlasovanie radosti evanjelia menej dôveryhodné; vychádzať, t.j. zanechať schémy, v ktorých sa ľudia cítia zovretí; vychádzať, t.j. vzdať sa takého spôsobu života Cirkvi, ktorý sa niekedy javí ako zastaralý. Vychádzanie je tiež znakom vnútornej slobody od bežných činností a obáv, aby sme umožnili mladým ľuďom stať sa protagonistami vlastného života. Mladí budú považovať Cirkev za atraktívnejšiu, ak v nej zakúsia, že konkrétny a jedinečný prínos, ktorý jej môžu priniesť, je zo strany kresťanského spoločenstva prijímaný.

Vidieť

Vychádzať k svetu mladých si vyžaduje byť ochotný stráviť s nimi čas, počúvať ich životné príbehy, ako aj byť pozorný voči ich radostiam a nádejam, ich smútku i starostiam: skrátka snažiť sa s nimi všetko zdieľať. To je cesta ako inkulturovať evanjelium a evanjelizovať každú kultúru, aj tú mládežnícku. Keď evanjeliá opisujú stretnutia Ježiša s mužmi a ženami svojej doby, poukazujú práve na jeho schopnosť zastaviť sa a stráviť čas spolu s nimi a tiež na to, že títo ľudia sú fascinovaní jeho pohľadom. Taký je pohľad každého opravdivého duchovného pastiera, ktorý je schopný vidieť do hĺbky ľudského srdca bez toho, aby pôsobil dotieravo alebo ohrozujúco. To je pravý pohľad rozlišovania, ktorý si nechce privlastniť svedomie toho druhého, ani predurčiť cestu Božej milosti, ale začína tým, že dáva bokom vlastné schémy.

Povolávať

V evanjeliových príbehoch sa Ježišov pohľad lásky mení na slovo, ktoré je povolaním k niečomu novému v živote, čo sa má prijať, preskúmať a budovať. Povolávať znamená v prvom rade prebudiť túžbu, sňať z ľudí to, čo ich blokuje alebo vytrhnúť ich z pohodlnosti, v ktorej si hovejú. Povolávať znamená klásť otázky, na ktoré neexistujú vopred dané odpovede. Práve tento spôsob, a nie predpisovanie noriem a ich zachovávanie je tým, čo ľudí pobáda vydať sa na cestu v ústrety radosti evanjelia.

2. Osoby

Všetci mladí, nikoho nevynímajúc

V pastoračnej činnosti nie sú mladí ľudia objektom, ale subjektom. Spoločnosť ich často považuje za nepodstatných alebo nepohodlných. Cirkev nesmie preberať tento postoj, pretože všetci mladí ľudia, nikoho nevynímajúc, majú právo byť sprevádzaní na svojej životnej ceste.

Každé spoločenstvo je potom povolané, aby venovalo pozornosť mladým ľuďom, zvlášť tým, ktorí sú chudobní, na okraji spoločnosti alebo vylúčení a viesť ich k tomu, aby sa stali protagonistami vlastného života. Byť nablízku mladým, ktorí žijú v podmienkach veľkej chudoby a nedostatku, násilia a vojny, choroby, postihnutia a utrpenia je osobitným darom Ducha, v ktorom môže zažiariť štýl Cirkvi, ktorá „vychádza“. Samotná Cirkev je povolaná, aby sa učila od mladých. Mnohí svätci spomedzi mládeže o tom vydávajú žiarivé svedectvo a sú neustále pre všetkých zdrojom inšpirácie.

Zodpovedné spoločenstvo

Celé kresťanské spoločenstvo má cítiť zodpovednosť za výchovu nových generácií. Mnohí kresťania, ktorí sú zapojení do tejto práce, si zaslúžia uznanie, počnúc tými, ktorí sa v tejto oblasti angažujú v rámci cirkevného života. Oceňujeme aj úsilie tých, ktorí svedčia o kráse života podľa evanjelia a o radosti, ktorá z neho vychádza v každodennom živote. Napokon je tiež potrebné, aby Cirkev prehodnotila možnosti zapojenia mladých ľudí do zastupiteľských štruktúr diecéznych a farských spoločenstiev – počnúc pastoračnými radami – a aby vyzývala mladých ľudí k ochote ponúknuť svoj kreatívny prínos. Cirkev má prijímať ich nápady, a to aj vtedy, keď sa zdajú byť príliš odvážne.

Všade vo svete existujú farnosti, rehoľné kongregácie, zduženia, hnutia a cirkevné reality, ktoré sú schopné naplánovať a ponúkať mladým ľuďom skutočne kvalitné skúsenosti na rozvoj a rozlišovanie. Niekedy však je v tejto oblasti plánovania ponechaný priestor na improvizáciu  a nekompetentnosť. Takýmto situáciám je treba predchádzať tým, že budeme brať vážne úlohu premyslieť, konkretizovať, koordinovať a uskutočňovať pastoráciu mládeže správnym, konzistentným a účinným spôsobom. Táto úloha si však vyžaduje aj špecifickú a trvalú prípravu tých, čo sú zodpovední za formáciu.

Vzťažné osoby

Úloha dôveryhodných dospelých a dobrá spolupráca s nimi je základom pre každé ľudské dozrievanie a rozlišovanie povolania. To si vyžaduje hodnoverných veriacich s jasnou ľudskou identitou, silným pocitom príslušnosti k Cirkvi, viditeľným duchovným charakterom, silnou vášňou pre výchovu a hlbokou schopnosťou rozlišovania. Niekedy však majú nepripravení a nezrelí dospelí sklon konať vlastníckym a manipulatívnym spôsobom, čím vytvárajú škodlivé závislosti, veľké ujmy a vážne negatívne svedectvá, ktoré môžu viesť až k zneužívaniu.

Pre získanie vierohodných vzťažných osôb je potrebné ich formovať a podporovať, a tiež im poskytnúť lepšie pedagogické zručnosti. To osobitne platí pre tých, ktorým je zverená úloha sprevádzať mladých ľudí pri rozlišovaní povolania na služobné kňazstvo a zasvätený život.

Rodičia a rodina: v rámci každého kresťanského spoločenstva je potrebné uznať nenahraditeľnú výchovnú úloha rodičov i ostatných členov rodiny. Na prvom mieste sú to rodičia, ktorí sú v rodine denne obrazom Božej starostlivosti o každú ľudskú bytosť prostredníctvom lásky, ktorá ich spája navzájom i s vlastnými deťmi. V tomto ohľade nám cenné podnety poskytol pápež František v osobitnej kapitole Amoris laetitia (porov. 259-290).

Duchovní pastieri: stretnutie s kňazmi, ktorí sú schopní autenticky sa zapojiť do sveta mládeže, venujúc mladým čas a prostriedky, i veľkodušné svedectvo zasvätených žien a mužov sú pre rast nových generácií rozhodujúce. Pripomenul to aj pápež František: „Prosím o to najmä pastierov Cirkvi, biskupov a kňazov: vy ste prvými zodpovednými za pastoráciu kresťanských a kňazských povolaní a túto úlohu nemožno prenechať len byrokratickému úradu. Aj vy ste prežili stretnutie, ktoré zmenilo váš život, keď vám iný kňaz – farár, spovedník, špirituál – dal zakúsiť krásu Božej lásky. A tak robte aj vy: vychádzajte a načúvajte mladým – to chce trpezlivosť! – a môžete im pomôcť rozoznávať hnutia srdca a nasmerovať ich kroky“ (Príhovor účastníkom Medzinárodného kongresu o pastorácii povolaní, 21. október 2016).

Učitelia a vychovávatelia: mnohí katolícki učitelia sa zapájajú do tejto úlohy svojím svedectvom na univerzitách a v školách každého druhu a stupňa. Mnohí sú tiež prítomní vo svete práce a vynikajú svojou odbornosťou a zápalom. Ďalší veriaci sa zas snažia byť v politickom živote kvasom pre spravodlivejšiu spoločnosť. Mnohí sa angažujú v občianskom dobrovoľníctve a obetujú svoj čas pre spoločné dobro a starostlivosť o stvorenie; iní sa s nadšením a veľkodušne angažujú ako animátori voľného času a v športe. Všetci títo ľudia, ktorí vydávajú svedectvo o ľudskom a kresťanskom povolaní, ktorí ho prijali a verne a horlivo ho prežívajú, vyvolávajú u tých, čo ich vidia, túžbu napodobňovať ich. Teda veľkodušná odpoveď na vlastné povolanie je prvoradou cestou ako realizovať pastoráciu povolaní.

3. Miesta

Každodenný život a sociálna angažovanosť

Stať sa dospelým znamená naučiť sa samostatne zvládať aspekty života, ktoré sú zároveň základné i každodenné, a to: narábať s časom a peniazmi, životný štýl a používanie tovarov a služieb, štúdium a voľný čas, oblečenie a strava, citový život a sexualita. Naučiť sa zvládať tieto veci, s ktorými musia mladí ľudia nevyhnutne zápasiť, je pre nich tiež príležitosťou, aby si usporiadali vlastný život a svoje priority, aby si overili rozhodovacie postupy, ktoré sa môžu stať akýmsi cvičiskom pre rozlišovanie a utvrdzovanie si vlastného zamerania s ohľadom na najdôležitejšie rozhodnutia. Čím je totiž viera hlbšia, tým viac sa zamýšľa nad každodenným životom, a aj životu umožňuje, aby ju skúšal. Osobitnú zmienku si zaslúžia skúsenosti z pracovného života, ktoré sú často náročné či problematické, ako aj nedostatok pracovných príležitostí. Aj ony sú príležitosťou k tomu, aby mladý človek prijal svoje povolanie a hlbšie sa nad ním zamýšľal.

Chudobní volajú o pomoc a spolu s nimi celá zem. Úsilie načúvať im môže byť konkrétnou príležitosťou pre stretnutie s Pánom a Cirkvou a pre objavenie vlastného povolania. Pápež František nás učí, že komunitné činy, ktorými sa staráme o spoločný domov a o kvalitu života chudobných „vyjadrujúce lásku, ktorá sa dáva, sa môžu premeniť na intenzívne duchovné skúsenosti“ (Laudato, siʼ, 232) a teda aj na príležitosť na našej životnej ceste a pri rozlišovaní povolania.

Špecifické oblasti pastorácie

Cirkev ponúka mladým ľuďom špecifické miesta na stretnutie, kultúrnu formáciu, výchovu a evanjelizáciu, slávenie a služby, pričom je ako prvá otvorená prijať všetkých a každého. Úlohou týchto miest a pastoračných pracovníkov, ktorí v nich pracujú, je stále pokračovať v zámere vybudovať celostnú sieť ponúk pre mladých ľudí, a osvojiť si vhodný štýl, ktorého kľúčové slová sú vychádzať, vidieť, povolávať.

– Na celosvetovej úrovni vynikajú Svetové dni mládeže. Okrem toho biskupské konferencie a diecézy čoraz viac pociťujú svoju povinnosť ponúkať mladým ľuďom špecifické akcie a skúsenosti.

– Farnosti ponúkajú mladej generácii priestory, aktivity, čas i formačné kurzy. Sviatostný život je základnou príležitosťou, ktorá sa ponúka mladým ľuďom, aby boli viac schopní prijať vo svojom živote Boží dar, pričom ich pozýva k aktívnej účasti na poslaní Cirkvi. Mládežnícke centrá a oratóriá sú znakom toho, že Cirkev venuje pozornosť mladým ľuďom.

– Univerzity a katolícke školy so svojou cennou službou na poli kultúry a formácie, sú ďalším znakom prítomnosti Cirkvi medzi mladými.

– Sociálne aktivity a dobrovoľníctvo poskytujú príležitosti zapojiť sa do veľkodušnej služby. Stretnutie s ľuďmi, ktorí zakusujú chudobu a vylúčenie na okraj spoločnosti môže byť osožnou príležitosťou pre duchovný rast a rozlišovanie povolania, pretože z tohto uhla pohľadu sú chudobní učiteľmi, ba nositeľmi dobrej zvesti, že spása sa zakusuje v krehkosti.

– Združenia a cirkevné hnutia, ako aj mnohé centrá spirituality ponúkajú mladým ľuďom špecifické podujatia na rozlišovanie povolania. Skúsenosti z misií sa môžu stať obdobím veľkodušnej služby a plodnej výmeny. Cenné a veľmi sľubné je aj znovuobjavenie pútí ako formy a spôsobu napredovania po životnej ceste. Na mnohých miestach zas podporuje a živí vieru mladých skúsenosť ľudovej zbožnosti.

– Semináre a formačné domy majú tiež strategický význam. Ich úlohou je, aby aj prostredníctvom intenzívneho komunitného života umožnili mladým ľuďom, ktorých prijímajú, prežiť skúsenosti, ktoré im následne pomôžu sprevádzať druhých.

Digitálny svet

Ako sme uviedli vyššie, osobitnú zmienku si zasluhuje svet nových médií (new media), pretože zvlášť u mladšej generácie naozaj zaberá veľkú časť ich života. Tieto nové médiá ponúkajú mnohé nevídané možnosti, predovšetkým pokiaľ ide o prístup k informáciám a nadväzovanie vzťahov na diaľku. Predstavujú však aj riziká (ako napríklad kybernetické šikanovanie, gamblerstvo, pornografia, skryté nástrahy chatovania, ideologickú manipuláciu, atď.). Napriek mnohým rozdielom medzi regiónmi v tejto sfére kresťanské spoločenstvo neustále rozvíja svoju prítomnosť v tomto novom areopágu, kde ho mladí ľudia môžu zaiste niečomu naučiť.

4. Prostriedky

Jazyky a výrazové prostriedky pastorácie

Hoci existujú mnohé dobré skúsenosti, keď sa ponuka Cirkvi plodne stretla s očakávaniami mladých ľudí v biblickej, liturgickej, umeleckej, katechetickej a mediálnej oblasti, neraz si uvedomujeme, že Cirkev má ťažkosti nájsť vhodný jazyk a výrazové prostriedky, ako sa prihovárať mladým ľudom. Snívame o Cirkvi, ktorá by dokázala výrazne zapojiť do svojej činnosti mladých ľudí, a to aj tým, že bude používať jazyk a výrazové prostriedky mladých ľudí, alebo že si bude ceniť a využívať kreativitu mladých ľudí a ich talenty.

Predovšetkým v športe vidíme dôležitý výchovný prostriedok, ktorý ponúka veľké možnosti. Ďalším privilegovaným prostriedkom, ktorý sprevádza mladých ľudí na ich ceste rastu, je hudba a iné umelecké prejavy.

Výchovná starostlivosť a cesty evanjelizácie

V pastoračnej činnosti s mladými ľuďmi, kde je potrebné skôr naštartovať procesy, než ovládnuť daný priestor, sa ako dôležitá ukazuje hlavne služba ľudskému rozvoju jednotlivca a pedagogické i formačné prostriedky, ktoré ju môžu podporiť. Medzi evanjelizáciou a výchovou existuje plodné prirodzené puto, ktoré v súčasnej dobe musí brať do úvahy postupné dozrievanie slobody.

Cirkev si na rozdiel od minulosti musí zvyknúť na to, že cesty približovania sa k viere sú stále menej štandardné, a preto sa musí viac pozornosti venovať jedinečnosti každého človeka. Okrem tých, čo naďalej prechádzajú cez tradičné etapy kresťanskej iniciácie, mnohí prichádzajú k stretnutiu s Pánom a so spoločenstvom veriacich inými cestami a v neskoršom veku, napríklad tak, že vychádzajú z úsilia o spravodlivosť vo svete alebo na základe mimocirkevných kontaktov s niekým, kto je dôveryhodným svedkom. Úlohou kresťanských spoločenstiev je stať sa pohostinnými pre všetkých, podľa príkladu Ježiša, ktorý dokázal hovoriť so Židmi i Samaritánmi, s pohanmi gréckej kultúry i rímskymi okupantami, a pochopiť hlbokú túžbu každého z nich.

Stíšenie, kontemplácia, modlitba

Napokon, a to je najhlavnejšie, nie je možné robiť rozlišovanie bez toho, aby sme pestovali dôverný vzťah s Pánom a dialóg s jeho Slovom. Osobitne cennou metódou, ktorú nám poskytuje tradícia Cirkvi, je Lectio divina.

V stále hlučnejšej spoločnosti, ktorá ponúka prebytok podnetov, je základným cieľom pastorácie mládeže a pastorácie povolaní ponúknuť mladým príležitosti, aby si vychutnali hodnotu stíšenia a kontemplácie a boli vedení k tomu, aby dokázali pochopiť vlastné skúseností a naučili sa načúvať svojmu svedomiu.

5. Mária z Nazareta

Celý synodálny proces zverujeme Panne Márii. V rámci neho sa Cirkev pýta sama seba, ako sprevádzať mladých ľudí k prijatiu povolania k radosti lásky a k životu v plnosti. Mária, mladé dievča z Nazareta, ktorá v každom období svojho života prijímala Slovo, zachovávala ho a uvažovala o ňom vo svojom srdci (porov. Lk 2,19), prešla ako prvá po tejto ceste.

Každý mladý človek môže objaviť v Máriinom živote štýl načúvania, odvahu viery, hĺbku rozlišovania a oddanosť službe (porov. Lk 1, 29-45). Panna zasnúbená Jozefovi zakúsila vo svojej „poníženosti“ ľudskú krehkosť a ťažkosť pochopiť tajomnú Božiu vôľu (porov. Lk 1, 34). Aj ona bola povolaná, aby vyšla zo seba a zo svojich plánov a naučila sa spoliehať a dôverovať Bohu.

Keď si Panna Mária pripomína „veľké veci“, ktoré jej urobil Mocný (porov. Lk 1,49), už sa necíti osamotená, ale plne milovaná a posilňovaná slovami anjela: „Neboj sa!“ (porov. Lk 1, 30). Vo vedomí, že Boh je s ňou, Mária otvorila svoje srdce, aby povedala „Hľa, tu som“, a tak nastúpila na cestu evanjelia (porov. Lk 1, 38). Žena, ktorá sa prihovára za druhých (porov Jn 2,3), stojí spolu s „milovaným učeníkom“ pod krížom svojho Syna a nanovo prijíma povolanie byť plodnou a rodiť život v ľudských dejinách. V jej očiach môže každý mladý človek objaviť krásu rozlišovania; v jej srdci môže zakúsiť intímnu nežnosť a odvahu k svedectvu a prijatiu poslania.

DOTAZNÍK

Cieľom tohto dotazníka je pomôcť oprávneným cirkevným inštitúciám vyjadriť, ako chápu svet mládeže, reflektovať svoju skúsenosť sprevádzania k povolaniu a zhromaždiť informácie na vypracovanie pracovného dokumentu, teda Instrumenum laboris.

S cieľom vziať do úvahy rôznorodé situácie na jednotlivých kontinentoch, boli po otázke č. 15 zaradené tri špecifické otázky pre každú geografickú oblasť, na ktoré majú odpovedať tí, ktorých sa to týka.

Na uľahčenie a zefektívnenie tejto práce, prosíme príslušné inštitúcie, aby celková odpoveď mala nanajvýš dvanásť strán: približne jednu stranu pre štatistické údaje, sedem až osem strán na opis miestnej situácie a po jednej strane na predstavenie každej z troch konkrétnych skúseností v oblasti pastorácie povolaní. Ak je to potrebné alebo žiaduce, možno pripojiť ďalší text ako prílohu alebo na doplnenie tohto súhrnného prehľadu.

1. Zbieranie štatistických údajov
Ak je to možné, uveďte prosím zdroj štatistických údajov a príslušný rok. Môžete doplniť aj ďalšie dostupné údaje, ktoré sú relevantné pre lepšie pochopenie situácie vo vašej krajine.
– Počet obyvateľov v krajine a index pôrodnosti.
– Počet a percentuálny podiel mladých ľudí v krajine (vo veku od 16 do 29 rokov).
– Počet a percentuálny podiel katolíkov v krajine.
– Priemerný vek (za posledných päť rokov) vstupu do manželstva (rozlišujte u mužov a u žien), vstupu do seminára a do zasväteného života (rozlišujte medzi mužmi a ženami).
– Na vzorke mládeže od 16 do 29 rokov uveďte percento študentov, pracujúcich (ak je to možné, špecifikujte typ práce), nezamestnaných, NEET.

2. Opis situácie
a) Mladí ľudia, Cirkev a spoločnosť
Tieto otázky sa týkajú mladých ľudí, ktorí sa pohybujú v cirkevnom prostredí, ako aj tých, ktorí sú od neho vzdialení, či odcudzení.
1. Akým spôsobom vnímate realitu mladých ľudí?

2. Aké sú v súčasnosti hlavné výzvy a najvýznamnejšie príležitosti pre mladých ľudí vo vašej krajine?
3. Aké formy a miesta združovania mládeže, či už inštitucionálne alebo iné, sú najobľúbenejšie v rámci cirkevného prostredia a prečo?
4. Aké formy a miesta združovania mládeže, či už inštitucionálne alebo iné, sú najobľúbenejšie mimo cirkevného prostredia a prečo?
5. Čo konkrétne si dnes mladí ľudia vo vašej krajine žiadajú od Cirkvi?
6. Aké možnosti účasti na živote cirkevného spoločenstva majú mladí ľudia vo vašej krajine?
7. Ako a kde sa vám darí nadviazať kontakt s mladými ľuďmi, ktorí sa nepohybujú v cirkevnom prostredí?
b) Pastorácia povolaní medzi mládežou
8. Ako sú zapojené rodiny a spoločenstvá do rozlišovania povolania u mladých ľudí?
9. Ako prispievajú školy, univerzity a iné vzdelávacie inštitúcie (verejné či cirkevné) k výchove zameranej na rozlišovanie povolania?
10. Akým spôsobom beriete do úvahy kultúrne zmeny spôsobené rozvojom digitálneho sveta?
11. Ako možno zapojiť Svetové dni mládeže alebo iné národné či medzinárodné podujatia do bežnej pastoračnej praxe?
12. Akým spôsobom sa vo vašich diecézach plánujú skúsenosti a formy pastorácie povolaní medzi mládežou?
c) Sprevádzajúci
13. Koľko času a priestoru venujú duchovní pastieri a ostatní vychovávatelia osobnému duchovnému sprevádzaniu?
14. Aké iniciatívy a formačné postupy sú k dispozícii pre sprevádzajúcich na ceste rozlišovania povolania?
15. Aký druh osobného sprevádzania sa ponúka v seminároch?
d) Špecifické otázky podľa geografických oblastí
AFRIKA
a. Aké predstavy a štruktúry pastorácie povolaní medzi mládežou najlepšie zodpovedajú potrebám vášho kontinentu?
b. Ako interpretovať „duchovné otcovstvo“ v kontexte situácie, keď človek vyrastá bez postavy otca? Akú formáciu ponúkate?
c. Ako dokážete komunikovať mladým ľuďom, že sú potrební pre budúcnosť Cirkvi?
AMERIKA
a.  Akým spôsobom sa vaše spoločenstvá ujímajú mladých ľudí, ktorí prežívajú situácie extrémneho násilia (partizánske boje, gangy, väzenie, drogová závislosť, manželstvá z donútenia) a ako ich sprevádzajú na ceste životom?
b. Akú formáciu ponúkate na podporu angažovania sa mladých ľudí v spoločensko-politickej oblasti pre spoločné dobro?
c. V prostrediach, ktoré sú silne sekularizované, aké pastoračné činnosti sa najviac osvedčili na to, aby mladí – po prijatí sviatostí kresťanskej iniciácie – kráčali ďalej po cesty viery?
ÁZIA A OCEÁNIA
a. Prečo a čím priťahujú mladých ľudí ponuky náboženských zhromaždení, ktoré sa im predkladajú mimo Cirkvi?
b. Ako prepojiť hodnoty miestnej kultúry a kresťanského posolstva v rámci ocenenia ľudovej zbožnosti?
c. Ako možno využívať v pastorácii jazyky mladých ľudí, predovšetkým médiá, šport a hudbu?
EURÓPA
a. Ako pomôcť mladým ľuďom hľadieť do budúcnosti s dôverou a nádejou, vychádzajúc z bohatstva kresťanského dedičstva Európy?
b. Často sa mladí ľudia cítia vyradení a vylúčení z politického, ekonomického a spoločenského systému, v ktorom žijú. Ako vnímate možnosť, že by sa tento potenciál protestu transformoval na ponuku na spoluprácu?
c. Na akých úrovniach ešte funguje medzigeneračný vzťah? A ako ho možno znovu oživiť tam, kde nefunguje?

3. Zdieľanie skúseností
1. Vymenujte základné typy pastoračnej praxe sprevádzania a rozlišovania povolania, ktoré existujú vo vašej realite.
2. Vyberte tri skúsenosti z praxe, ktoré považujete za najzaujímavejšie a vhodné na zdieľanie so všeobecnou Cirkvou a predstavte ich podľa nasledovnej schémy: (maximálne jedna strana pre každú skúsenosť).
a) Opis: Stručne opíšte niekoľkými riadkami zvolenú skúsenosť. Kto sú jej protagonisti? Ako prebieha táto aktivita? Kde? Atď.
b) Analýza: Zhodnoťte skúsenosť, aj opisným spôsobom, pre lepšie pochopenie jej charakteristík: aké sú jej ciele? Aké sú teoretické východiská? Aké sú najzaujímavejšie postrehy? Ako sa vyvinuli? Atď.
c) Zhodnotenie: Ktoré ciele boli dosiahnuté a ktoré nie? Aké sú jej silné a slabé stránky? Aké má dopady na sociálnej, kultúrnej, cirkevnej úrovni? Prečo a v čom je táto skúsenosť význačná, prípadne formačná? Atď.

Oficiálny preklad: Konferencia biskupov Slovenska

Viac informácií je možné získať na adrese: synoda@ kbs.sk